Presúvame sa o niekoľko stoviek metrov ďalej do ďalšieho integračného centra na Moyzesovej ulici, ktoré patrí pod Arcidiecéznu charitu Košice. Cez úzku chodbičku vchádzam do malej kancelárie, v ktorej sedia dve Ukrajinky. „Ja som Halia, prekladateľka, a toto je Olena, psychologička,“ predstavujú sa. Spolu čakáme ešte na hlavnú koordinátorku Natáliu. O malú chvíľu vstupuje do kancelárie žena v bielom, s krátkymi vlasmi a žiarivými modrými očami. Na prvý pohľad vyzerá ako študentka, v skutočnosti je to už matka dvoch detí.
Sediac oproti nim cítim, že tento náš rozhovor bude náročný. Vôbec netuším, čím všetkým si tieto ženy prešli, vnímam však silu, odhodlanie a z výrazov ich tvárí aj istú hrdosť, s akou som sa dávno nestretla.
Natália mi začína predstavovať chod centra a z jej slov usudzujem, že komunita, ktorá sa tu vytvorila, je veľmi vitálna a kreatívna. „V rámci zvládania stresu sa v našom centre venujeme okrem iného aj arteterapii, joge či zumbe. Ľudia tieto pohybové aktivity veľmi radi vyhľadávajú. Jedna členka priniesla z Ukrajiny dokonca takmer celú svoju knižnicu a teraz si jej knihy medzi sebou požičiavame. Venujeme sa tiež modelovaniu z hliny,“ vysvetľuje Natália, ktorá mala na Ukrajine pred vojnou svoj vlastný ateliér.
Otvorila ho deň pred vypuknutím vojny a hneď na druhý deň ho zatvorila. Invázia nateraz prekazila jej sen. Umeniu sa však snaží naplno venovať práve tu cez rôzne aktivity pre deti a mládež, ale aj starých ľudí. Teší ju zároveň pozitívna spätná väzba.
„Ľudia chcú tvoriť a niečím prispieť. Sami často iniciujú rôzne aktivity. Najnovšie chceme niečo vymyslieť aj pre seniorov. Máme tu pána, ktorý je na Ukrajine veľmi známy. Hral totiž v jednom slávnom vojnovom filme. Rád by spoločné stretnutia pri čaji či káve spestroval hrou na gitare,“ dodáva.
Pýtam sa aj na budúcnosť. Reaguje psychologička Olena. „V tejto situácii nikto nechce myslieť dopredu. Musíme si však uvedomiť, že iný život mať nebudeme a prežívame novú realitu, s ktorou musíme ísť ďalej, spoliehajúc sa na vlastnú vnútornú silu. Sme silný národ, vieme a chceme pracovať a nebudeme čakať, že nám padne pomoc z neba, prispôsobíme sa zmenám a táto skúsenosť vojny bude pre nás podnetom k niečomu novému,“ hovorí odhodlane.
Nedá mi nespýtať sa na ich osobnú skúsenosť a ako sa vôbec dostali na Slovensko. „My sme pricestovali v marci z mestečka Černyhov, ktoré leží na hranici s Bieloruskom,“ opisuje Olena. „Bolo to jedno z prvých okupovaných miest, odkiaľ sa ruské vojská chystali na Kyjev. Keď sme jedného dňa čakali v rade na checkpointe, náš syn začal veľmi silno plakať, a tak sme sa museli vrátiť. O pár dní nato, keď sme to šli vyskúšať znovu, všetko bolo zbombardované. Rovnako tí, ktorí sa odtiaľ snažili odísť,“ plače.
Olene aj s deťmi sa napokon podarilo docestovať, manžel ostal na Ukrajine. „Keď som na slovenských hraniciach videla nápis Vitajte, tu ste v bezpečí, boli to tie najdôležitejšie slová, ktoré som vtedy potrebovala počuť,“ dodáva potichu.
„Všetci sme zažili ten pocit, keď k vám niekto príde ako anjel a povie vám, že bude všetko v poriadku,“ dopĺňa Halia, ktorá pred ruskými vojakmi utekala z Kyjeva. Na Slovensko sa rozhodla prísť, lebo nemala problém s jazykom. V minulosti pracovala na Veľvyslanectve Slovenskej republiky a neskôr sa zamestnala ako prekladateľka.
Natália, ktorá kedysi pracovala v médiách a angažovala sa aj v boji proti korupcii, utekala vo svojom živote už druhý raz. Prvýkrát po okupácii Krymu, keď bola tehotná, a teraz. „Pochádzam z Donecka, a keď to vypuklo, nečakali sme ani chvíľu, vedeli sme, že vojna sa tak skoro neskončí. Pochopili sme, že sme zodpovední za nás život a život našich detí. Nikto iný nemôže vyriešiť naše problémy, len my,“ prezrádza a na záver nášho stretnutia dodáva:
„Chcela by som sa veľmi poďakovať Slovákom, ktorí nám pomohli. Hoci hovoríme rôznymi jazykmi, niečo nás predsa len spája. Ľudskosť, ktorú ste nám prejavili. To je to, čo pomôže premôcť šíriace sa zlo. Som za vašu podporu veľmi vďačná a Ukrajincom by som chcela odkázať, aby sme spolupracovali, vytvorili komunity, navzájom sa podporovali a sami boli aktívni, pretože táto vojna sa tak skoro neskončí.“